Arizácie
Arizácia židovského majetku
V roku 1938 tvorila väčšina Židov na Slovensku strednú vrstvu. Židia zastávali dominantné postavenie v obchode, službách, finančníctve i slobodných povolaniach, čo malo svoje historické predpoklady.[1]
Už v období autonómie Slovenskej krajiny (6. október 1938 – 14. marec 1939) bola predstaviteľmi formujúceho sa ľudáckeho režimu židovská otázka chápaná nielen v politickej rovine, no i v ekonomických dimenziách. Židia, vykresľovaní ľudáckou propagandou ako „odvekí nepriatelia Slovákov“ a „zradcovia Slovenska“, si nemali zachovať svoju pozíciu v slovenskej spoločnosti, a tým pádom ani v hospodárstve.
Keď 4. novembra 1938 vydal predseda autonómnej vlády a minister vnútra Jozef Tiso príkaz jednotlivým okresným úradom na Slovensku k tomu, aby „postrkovali“ Židov z územia autonómnej Slovenskej krajiny na územie, ktoré malo pripadnúť Maďarsku, bola to majetková otázka, ktorá na úvod brutálnej vysídľovacej akcie zohrávala úlohu a „postrkovaní“ mali byť nemajetní Židia, pričom tí s majetkom dosahujúcim výšku 500 000,- Kč mali byť zaistení, aby s majetkom neemigrovali.[2]
Krátko na to, 9. novembra 1938, na zasadnutí Poradného zboru pre otázky hospodárske a finančné a predsedníctva finančnej rady pre Slovensko sa za účasti ministra hospodárstva Pavla Teplánskeho rokovalo o „riešení“ židovskej otázky v oblasti podnikania. Poslanec Danihel, prezident Zemedelskej rady, sa vyjadril, že „je nesporne potrebné našich úhlavných nepriateľov z nášho hospodárskeho života dostať von“. Zrejme pod vplyvom Teplánskeho sa hovorilo ešte o etapovitom a evolučnom riešení, aby nedošlo k stratám.[3]
Ministerstvo hospodárstva už na jeseň 1938 pripravilo prvý návrh zákona, ktorý mal umožňovať režimu zásahy do živnostenských oprávnení, v období autonómie (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939) však zostalo len pri návrhu.[4]
Aj z konkrétnych prípadov vyplýva, že majetok Židov žijúcich na Slovensku bol už v období autonómie neobyčajne silným lákadlom ako pre Slovákov, tak pre Nemcov žijúcich na Slovensku.[5] Už krátko po vzniku slovenského štátu bolo zrejmé, že podstata protižidovských opatrení v hospodárskej oblasti na Slovensku bude spočívať v ovládnutí židovského majetku vo všetkých jeho formách prevodom tohto majetku do rúk Nežidov, alebo, ako sa hovorilo vo vtedajších právnych normách „kresťanov“.
Arizácia podnikového majetku
Z hľadiska arizácie azda najväčší záujem vzbudzoval majetok Židov vytvárajúci pravidelný zisk, teda obchody, živnosti a priemyselné spoločnosti, ktoré sa dobovo označovali jednotným termínom „podnik“, s rozlíšením na podniky „obchodného“, „priemyselného“ a „živnostenského charakteru“, a veľký záujem bol aj o židovské nehnuteľnosti.
Za začiatok procesu arizácie podnikov sa všeobecne považuje prijatie vládneho nariadenia o dôverníkoch a dočasných správcoch v priemyselných, remeselníckych, obchodných podnikoch a iných majetkových podstatách č. 137/1939 Sl. z., ktorým získalo ministerstvo hospodárstva i okresné úrady oprávnenie menovať do podnikov s aspoň 50 zamestnancami alebo polmiliónovým ročným obratom dôverníka alebo dočasného správcu.[6]
Zmyslom tohto nariadenia bolo poskytnúť uchádzačom o arizáciu možnosť zoznámiť sa s chodom jednotlivých firiem a získať tak vedomosti potrebné na ich prevádzku v momente prevzatia.[7]Kým dôverník mal kontrolnú funkciu, dočasný správca mohol na účet majiteľa podniku robiť všetky opatrenia a dokonca podnik reprezentovať pred úradmi.
Prvé prípady arizacie-podnikov sa uskutočnili ešte v roku 1939. Príprava zákona, ktorý mal upraviť arizáciu podnikov napokon vyvrcholila jeho prijatím 25. apríla 1940. Zákon č. 113/1940 Sl. z. o židovských podnikoch a Židoch zamestnaných v podnikoch, pre ktorý sa čoskoro vžilo pomenovanie „židovský“, bol prijatý po dlhých diskusiách v Sneme Slovenskej republiky a sporoch umierneného a radikálneho krídla v HSĽS.
Zákon č. 113/1940 Sl. z., ktorý predovšetkým definoval a do slovenského práva zavádzal pojem „židovský podnik“[8], prikazoval, že takéto podniky musia byť označené viditeľným nápisom „židovský podnik“[9] a v najdôležitejšom ustanovení (§4.) dával právomoc župným úradom a ministerstvu hospodárstva „podľa voľnej úvahy s konečnou platnosťou rozhodnúť, či a za akých podmienok má byť podnik (závod) likvidovany alebo arizovany.[10]
Zákon č.113/1940 Sl. z. platil len tri mesiace. Jeho ustanovenia prestali platiť v septembri 1940. Hlavný podiel na tomto fakte mala dôležitá politická udalosť a jeden z hlavných medzníkov vo vývoji vojnovej Slovenskej republiky, a síce salzburské rokovania vrcholných predstaviteľov Slovenska s ríšskym kancelárom Adolfom Hitlerom v dňoch 27. – 29. júla 1940.
Prvým prejavom nastávajúcej zmeny pomerov bolo vládne nariadenie č. 203/1940 Sl. z., ktorým vláda uložila Židom povinnosť nahlásiť majetok (5).
V septembri 1940 prijal Snem Slovenskej republiky ústavný zákon č. 210/ 1940 Sl. z., ktorým zákonodárny zbor splnomocnil slovenskú vládu, aby jeden rok „robila všetky opatrenia, ktoré sú potrebné, aby sa vylúčili Židia zo slovenského hospodárskeho a sociálneho života a aby majetok Židov prešiel do vlastníctva kresťanov“.
Vláda na čele s Vojtechom Tukom dostala plnú moc na to, aby vládnymi nariadeniami, ktoré bolo možné prijať oveľa rýchlejšie ako zákony, uvádzala opatrenia na vyvlastnenie židovského majetku.
Zásadným zlomom a začiatkom druhej a dominantnej etapy procesu arizácie židovského majetku bolo zriadenie Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý preberal celú zodpovednosť za prípravu a priebeh likvidácie a arizácie židovského majetku s výnimkou poľnohospodárskej pôdy, v septembri 1940.[11] Na čelo ÚHÚ bol postavený Augustín Morávek, nedoštudovaný právnik a chránenec Vojtecha Tuku.
Dňa 30. novembra 1940 bolo prijaté nariadenie, podľa ktorého mala byť riešená arizácia podnikov inak. Išlo o vládne nariadenie č. 303/1940 Sl. z. o židovských podnikoch, v ktorom radikáli upravili celý proces tak, aby už nebola možná dobrovoľná arizácia a židovský vlastník tak nemohol rozhodovať o tom, kto bude arizovať jeho podnik.
O arizácii, teda prevode podniku rozhodoval podľa nar. 303/1940 Sl. z. výhradne Ústredný hospodársky úrad a prevod mohol byť buď úplný, kde 100 % majetkovej podstaty podniku prechádzalo na arizátora, alebo čiastočný, pričom, pôvodnému židovskému majiteľovi mohla byť ponechaná najviac 49 %-ná účasť na majetku a zisku podniku,[12] čo však autori nariadenia v jeho výklade sami označili za „výnimočné maximum“.[13]
Pod Morávkovým vedením Ústredný hospodársky úrad začal už na prelome rokov 1940 a 1941 denne po desiatkach vydávať v Úradných novinách vyhlášky o likvidácii jednotlivých židovských podnikov, ktoré nemali byť prevedené na kresťanov, a pripravovať tak stovky Židov o ich každodenný chlieb. Nasledovali ich arizačné rozhodnutia o prevode podnikov, ktoré neboli likvidované. Kulminačným bodom arizácie podnikov bola polovica roku 1941.
Arizácia podnikového majetku prebiehala neusporiadaným spôsobom a spôsobila hospodárstvu veľké škody. Aj keď bola v polovici roku 1942 vo takmer 2300 prípadoch skončená v tom zmysle, že podniky boli prevedené do majetku schválených arizátorov, likvidačnú, prípadne obecnú hodnotu týchto podnikov určili len v 288 prípadoch.[14] To znamená, že v ostatných prípadoch arizátori ani nevedeli čo majú za prevedené podniky zaplatiť, nehovoriac už o tom, že na sumy, ktoré subjektívne odhadli požadovali splátky.
Charakteristikou arizácie podnikového majetku sa stala korupcia. Pod Morávkovým vedením sa totiž arizácia uskutočňovala predovšetkým s prihliadnutím na politické krytie jednotlivých uchádzačov, prípadne rôzne príhovory a orodovania zo strany jednotlivých zložiek režimu a ich predstaviteľov. Takpovediac povinnou oficiálnou dokumentáciou úspešného arizátora bolo odporúčanie Generálneho sekretariátu HSĽS a miestnych štruktúr HSĽS, Okresného veliteľstva HG, prípadne, Miestneho veliteľstva HG, pokiaľ sa jednalo o člena „nemeckej národnej skupiny“, tak ÚHÚ bral do úvahy odporúčania Štátneho sekretariátu pre záležitosti nemeckej národnej skupiny, Deutsche Partei prípadne Freiwillige Schutzchtaffel.
Arizácia domov a bytov
Popri podnikoch boli veľmi lákavým objektom úvah o arizácii aj nehnuteľnosti vo vlastníctve Židov, pričom zvláštnu pozíciu mal domový majetok Židov.
Proces arizácie domov vo vlastníctve Židov začal v októbri 1940, teda po prijatí zmocňovacieho ústavného zákona č. 210/1940 Sl. z., vydaním nariadenia č. 257/1940 Sl. z. o dočasných správcoch pre domy Židov a o výpovediach židovským nájomníkom.
V zmysle spomenutého nariadenia bola kompetencia uvaliť dočasnú správu na domový majetok Židov a menovať dočasných správcov do domov zverená Ústrednému hospodárskemu úradu, ktorý mohol na domový majetok Židov uvaliť dočasnú správu „z vážnych hospodárskych alebo sociálnych dôvodov“.[1]
Vo výklade nariadenia bolo pritom uvedené, že dočasnú správu bolo možné uvaliť na akýkoľvek domový majetok Židov, teda nielen na obytné domy, a to bez ohľadu na to, či vlastníkom domového majetku je Žid, alebo židovské združenie.[2]
Za dočasného správcu do domu Žida mohol byť menovaný „mravne zachovalý štátny občan“, ktorý mal najmenej 24 rokov a „potrebné znalosti a skúsenosti“.[3]
Na dočasných správcov prechádzali všetky práva a povinnosti vlastníkov domov, ktoré mali dočasní správcovia vykonávať na účet vlastníkov.
Dočasná správa domov vo vlastníctve Židov a proces menovania dočasných správcov týchto domov totiž z celoslovenského hľadiska dosiahla bod, keď sa situácia začala obracať proti záujmom režimu. Dočasní správcovia židovského domového majetku si totiž len zriedka plnili svoje skutočné povinnosti a dočasná správa domov im slúžila ako vedľajší zdroj príjmu, a tak domy židovských vlastníkov chátrali.
Za dočasnú správu patrila dočasnému správcovi odmena za prácu, uhradenie jeho výdavkov, pričom nariadenie samostatne upravilo aj to, že s povolením ÚHÚ mohli dočasní správcovia domov užívať v týchto domoch niektoré miestnosti (byt).
Ako konštatuje Ivan Kamenec, aj dočasná správa židovských domov bola predmetom boja „s nevyhnutným sprievodom úplatkov, protekcie, udaní, anonymných listov atď.“[4]
Dočasní správcovia židovského domového majetku si len zriedka plnili svoje skutočné povinnosti a dočasná správa domov im slúžila ako vedľajší zdroj príjmu, a tak domy židovských vlastníkov chátrali.
Pod ťarchou kritiky sa Ústredný hospodársky úrad začal postupne zbavovať zodpovednosti za vývoj v oblasti domového majetku a celý proces napokon vyústil do prijatia vládneho nariadenia, podľa ktorého sa domový majetok Židov stal od 1. novembra 1941 vlastníctvom štátu.
Samostatnú kapitolu v arizačnom procese tvorí arizacia-polnohospodarskeho-majetku a napokon aj arizácia peňažných vkladov a cenností židovského obyvateľstva.
Dôsledky arizačného procesu
Historik Eduard Ňižňanský zdokumentoval, že proces arizácií a likvidácií židovských podnikov vyústil do zruinovania židovskej komunity na Slovensku a z celkového počtu 27-tisíc židovských domácností približne 22-tisíc stratilo svoj pravidelný príjem. Inak povedané, z asi 90-tisíc osôb pripravil arizačný proces o živobytie asi 65-tisíc.[5] Na konci roku 1941 bola židovská komunita v dôsledku arizačného procesu pauperizovaná a židovská otázka sa na javila úplne inak, ako tomu bolo na počiatku jej „riešenia“. Židia, vyradení z hospodárskeho života, už neboli politickým problémom, ale stali sa problémom sociálnym. Ľudácky režim sa snažil nájsť východisko v deportáciách Židov zo Slovenska, ktoré začali v marci 1942 a vyústili do jednej z najväčších tragédií našich dejín.
Záverečnú bodku za arizačným procesom symbolicky dalo ustanovenie ústavného zákona č. 68/1942 Sl. z. o vysťahovaní Židov, podľa ktorých ešte neprevedený majetok vysťahovávaných Židov prepadal v prospech štátu.[6]
[1] Slovenský zákonník, 1940, nariadenie č. 257/1940 Sl. z.
[2] HAMMER, Oskar – HARMAN, Viktor – ZIMAN, Ladislav: C.d., s. 84.
[3] Slovenský zákonník, 1940, nariadenie č. 257/1940 Sl. z.
[4] KAMENEC, Ivan: C. d., s. 117.
[5]NIŽŇANSKÝ,Eduard: Židovská komunita na Slovensku 1938-1945. http:/www. holocaust.cz/cz?/resources/texts/niznansky_komunita (05.02.2008).
[6] Slovenský zákonník, 1942, ústavný zákon č. 68/1942 Sl. z. z 15. mája 1942.
[1]NIŽŇANSKÝ, Eduard: Židovská komunita na Slovensku 1938-1945. http:/www. holocaust.cz/cz?/resources/texts/niznansky_komunita (05.02.2008).
[2] Nariadenie bolo v ten istý deň vykonávané a zároveň aj zmenené v tom zmysle, že „postrkovaní“ mali byť Židia cudzej štátnej príslušnosti. Finančné prostriedky, živnosti a byty vyvážaných boli zaisťované. Bližšie pozri: NIŽŇANSKÝ, Eduard: Židovská komunita na Slovensku medzi československou parlamentnou demokraciou a slovenským štátom v stredoeurópskom kontexte. Prešov 1999, s. 37 – 41.
[3] NIŽŇANSKÝ, Eduard : Holokaust na Slovensku (1): Obdobie autonómie 6. 10. 1938 – 14. 3. 1939. Dokumenty. Zvolen 2001 , s. 86 – 87. Dokument č. 36.
[4] KAMENEC, Ivan: Po stopách tragédie, Bratislava 1990, s. 35 – 36.
[5] Nielen slovenské politické kruhy, ale aj kruhy nemecké už v období autonómie prezentovali snahu prebrať do svojich rúk na Slovensku časť majetku slovenských Židov. Politická reprezentácia „nemeckej národnej skupiny“, teda nemeckej národnostnej menšiny žijúcej na Slovensku, organizovaná v Deutsche Partei a priamo napojená na politickú elitu nacistického Nemecka, napríklad už v novembri 1938 prejavovala záujem o získanie lukratívnych piešťanských kúpeľov. ŠVARC, Michal: Pokus o arizáciu piešťanských kúpeľov v rokoch 1938 – 1939. V tlači.
[6] Slovenský zákonník, 1939, vládne nariadenie č. 137/1939 Sl.z.
[7] KAMENEC, Ivan: C. d., s. 56.
[8] Pozri § 9, Slovenský zákonník, 1940, zákon č. 113/1940 Sl. z.
[9] Tamže.
[10] Tamže.
[11] ÚHÚ bol zriadený nariadením č. 222/1940 Sl. z. z 19. 9. 1940. Slovenský zákonník, 1940, nariadenie č. 222/1940 Sl. z.
[12] Slovenský zákonník, 1940, nariadenie č. 303/1940 Sl. z.
[13] Uvádza sa v Smernici ministerstva hospodárstva pre verejné obchodné spoločnosti v súvislosti s arizáciou, obsahujúce zásady smlúv pre verejné obchodné spoločnosti utvárané podľa zákona č. 113/1940 Sl. z., ktorú vedúci predstavitelia ÚHÚ považovali za vzor. HAMMER, Oskar – HARMAN, Viktor – ZIMAN, Ladislav: C. d., s. 28-29.
[14] ŠA BA, f. ĽS, ĽS 4/48, Augustín Morávek.