Kľúčové pojmy
Aféra Izidora Kosu. Izidor Koso bol prezidiálnym šéfom Ministerstva vnútra, ktorý napriek finančným úplatkom zo strany Ústredne Židov, resp. Pracovnej skupiny, nekonal v záujme Židov. Ústredňa si teda získala na svoju stranu jeho manželku Žofiu, ktorá im poskytovala cenné informácie. Žofiu Kosovú (aj s nelegálne držanými peniazmi, cennosťami a pod.) však zadržali nacisti na ceste do Švajčiarska, kde jej mala byť vyplatená odmena. Po obvinení zo špionáže sa priznala a jej manžel bol odvolaný z funkcie.
Árijské papiere. Falošné osobné doklady o nežidovskom pôvode držiteľa. Boli zaobstarávané a vydávané ilegálnym podzemným hnutím v pracovných táboroch, častokrát aj s vedomím niektorých kňazov, resp. predstaviteľov štátnej moci.
Arizácie na Slovensku. Prevod židovského nehnuteľného majetku zo židovských rúk do rúk nových „árijských” majiteľov (nútený odpredaj podnikov). Na Slovensku sa dotkli približne 2000 židovských podnikov (z celkových 12.300, ostatné boli zlikvidované), 100.tis ha pôdy a niekoľkých stoviek židovských domov a najvýznamnejšie podniky sa dostali do nemeckých rúk. Týmto spôsobom vznikla masa schudobneného židovského obyvateľstva. Jeho prítomnosť v krajine sa slovenská vláda rozhodla vyriešiť zakladaním židovských pracovných táborov a stredísk, a napokon aj vysťahovaním - deportáciami za hranice Slovenskej republiky.
Autonómia. Dlhoročné snaženie Hlinkovej slovenskej ľudovej strany o autonómnu politickú samostatnosť slovenského národa v rámci Československej republiky zavŕšil Ústavný zákon o autonómii Slovenska, ktorý prijal pražský parlament až 22. 11. 1938. Pomenovanie Slovenska bolo Slovenská krajina, ktorá mala samostatnú slovenskú vládu na čele s Jozefom Tisom. Slovenské politické strany sa zlúčili do jednej: HSĽS - Slovenskej strany národnej jednoty.
Beráteri. Nemeckí poradcovia, dosadení do slovenských úradov a organizácií - predĺžené ruky Tretej ríše. S ich pomocou bol vybudovaný Úrad propagandy, Ústredný hospodársky úrad, Ústredňa štátnej bezpečnosti… V oblasti židovskej otázky to bol najprv Dieter Wisliceny - príslušník SS a Eichmannovho Úradu štátnej bezpečnosti, ktorý prišiel na Slovensko v auguste 1940. Riešenie židovskej otázky videl nasledovne: „Pozbavím na Slovensku 90.000 ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno vyriešiť iba vysťahovaním” alebo „židovský majetok nesmie byť na Slovensku zašantročený, lebo musí byť jasné, že keď Židom vezmú obchody a majetok, musí sa pre nich nájsť ventil. Týmto ventilom môže byť vysťahovanie založené na veľkom formáte…”
V roku 1943 zo Slovenska odišiel a nasledujúci rok na jeho miesto prišiel Alois Brunner, ktorý bol ešte bezohľadnejší ako Wisliceny.
Deportácie Židov zo Slovenska.
Nútené vysťahovanie - spôsob konečného riešenia židovskej otázky na Slovensku.
Prvým pokusom o takéto riešenie bolo nariadenie ministerského predsedu J. Tisu krátko po Viedenskej arbitráži, ktorej výsledkom bolo, že Slovensko bolo nútené odstúpiť svoje južné územia Maďarsku. Z tohto neúspechu slovenskej vlády boli obviňovaní najmä Česi a Židia. 4.11.1938 J. Tiso nariadil premiestnenie nemajetných Židov na odstúpené územie a dočasné zadržanie Židov, ktorých majetok presahoval hodnotu 500.000 Kč (aby neemigrovali aj s majetkom). Premiestnených bolo asi 7000 Židov. Maďarsko odmietlo prijať vyhostených Židov a vyháňalo ich naspäť k slovenským hraniciam. V delimitačnom hraničnom pásme tak vznikali tábory, kde žili Židia v katastrofálnych podmienkach (Veľký Kýr, Miloslavov, Štvrtok na Ostrove). Akcia bola napokon ukončená 8.12.1938 nariadením o povolení návratu Židov na Slovensko a navrátení ich majetku do ich rúk.
Prvá etapa skutočných deportácií bola zrealizovaná v čase od 25. 3.1942 do 20. 10. 1942 a zasiahla 57.628 Židov, z ktorých prežilo len niekoľko stoviek ľudí. Povolávacie lístky okresné úrady doručovali len 24 hodín pred nástupom do koncentračných centier. Celá akcia, ktorá bola koordinovaná políciou, jednotkami HG a FS prebiehala chaoticky a snažila sa využiť moment prekvapenia. Povolaným bolo vysvetlené, že budú cennými pracovnými silami, ktoré si žiada Tretia ríša, a že tým pomôžu Slovenskej republike. Povolaní si smeli zobrať so sebou 50 kg osobného majetku. Prvé transporty boli tzv. pracovné, t.j. transportovaní boli najmä mladí, práceschopní ľudia, ktorí mali údajne zabezpečiť pracovné prostredie pre nasledujúcich Židov. Čoskoro za nimi nasledovali tzv. rodinné transporty, v ktorých sa nachádzali aj deti i starí ľudia, teda aj tí, ktorí sa nemohli zúčastniť na pracovnom procese. Väčšina transportov ( 38 ) bola vypravená do okolia Lublinu, ostatné (19) do Osvienčima. Na základe svojvoľnej dohody predsedu vlády V. Tuku a H. Ludina v decembri 1941, za každého vyvezeného Žida zaplatila Slovenská republika 500,- RM (500 Ríšskych mariek = vtedy asi 5.000 Korún slovenských ). Na Slovensku zostalo približne 24.tisíc Židov. V prvej etape dali predstavitelia slovenského štátu svojich občanov židovského pôvodu nacistom úplne dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy. Slovenská republika ako prvý satelitný štát Nemeckej ríše realizovala tieto deportácie vlastnými mocenskými prostriedkami (HG).
Druhá etapa deportácií (30.9.1944 - 31.3.1945) bola obnovená po potlačení Slovenského národného povstania (SNP) a postihla okolo 13.000 Židov, pričom sa už väčšinou neprihliadalo na udelené výnimky. Táto etapa, na rozdiel od prvej, prebehla z podnetu a priamo v réžii nacistov (Slovensko bolo obsadené nemeckou armádou) a sprevádzalo ju vraždenie priamo v pracovných koncentračným táboroch na Slovensku. Transporty tejto etapy smerovali najskôr do koncentračného tábora (KT) Auschwitz - Birkenau, Osvienčimu, koncom roku 1944 deportačné vlaky smerovali do Terezina. ďalšími cieľovými stanicami boli KT Ravensbrück, Sachsenhausen či Bergen-Belsen.
Deutsche Partei. Nástupkyňa Karpato-nemeckej strany, organizovaná podľa nacistického vzoru NSDAP a riadená priamo z Berlína. Odmietala podriadiť sa slovenským orgánom a zákonom a žiadala vyňatie nemeckej menšiny na Slovensku z miestneho právneho systému. Na jej čele stál Franz Karmasin.
Dislokačné akcie. Presuny ožobráčených vrstiev židovského obyvateľstva do ubytovacích táborov alebo get. Miestne úrady i obyvateľstvo sa bránili prílevu týchto ľudí, obávali sa konkurencie v oblasti pracovných príležitostí, antisemitskej propagandy a pod. Keďže tieto akcie neboli úspešné, prispelo to tiež k riešeniu židovskej otázky formou vysťahovania mimo SR.
Freiwillige Schutztaffel ( FS ). Polovojenské oddiely nemeckej politickej strany Deutsche Partei. Ich poslaním bola výchova nemeckej národnostnej skupiny a smerovanie k oddanosti a vernosti satelitnému slovenskému štátu a výdatná pomoc pri organizovaní transportov .
Hašomer Hacair (Mladý strážca). V období 1. ČSR záujmová a pravicovo orientovaná židovská mládežnícka organizácia, ktorá patrila do skupiny československých skautov. Počas SNP aktívne organizovala v rámci partizánskych skupín odbojové akcie.
Hlinkova garda ( HG ). Polovojenské oddiely HSĽS, ktoré mali výsadné postavenie a výhody. Boli v nich organizovaní najmä radikálni členovia HSĽS. Ich najvyšším veliteľom však bol prezident Tiso, predstaviteľ konzervatívneho krídla. Gardy zabezpečovali polovojenský výcvik svojich členov, sledovali verejný život v štáte, spolupôsobili pri obrane štátu. Oddiely HG sa aktívne zúčastnili pri organizácii transportov. Gardy hrubo zneužívali právo kontroly plnenia a dodržiavania zákonov. Ich najvyšším veliteľom bol prezident. Členovia nosili čierne uniformy a zdravili sa pozdravom Na stráž!
Hlinkova mládež (HM). Polovojenská organizácia HSĽS. Starala sa o rozvoj telovýchovy, športu, telesnej zdatnosti a ducha kamarátstva. Členstvo bolo povinné pre mládež od 6 - 20 rokov, členovia sa navzájom oslovovali „kamarát”.
Hlinkova slovenská ľudová strana ( HSĽS ). V období 1.ČSR národne a katolícky orientovaná strana, bojovala proti čechoslovakizmu, resp. pražskému centralizmu. Od roku 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku. Jej účasť vo vláde bola kvôli centralizmu vládnych kruhov a snahe ľudákov o autonómiu Slovenska na základe Pittsburskej dohody, len krátkodobá (1927 - 1929). Pôsobila v opozícii. V roku 1925 bola premenovaná podľa svojho zakladateľa Andreja Hlinku. V strane dominovalo tzv. umiernené krídlo, ktoré plánovalo získať autonómiu postupnou cestou. Jeho protipólom bolo tzv. radikálne krídlo so snahou o okamžitú autonómiu. Rozdielny prístup mali spočiatku obe krídla aj v prístupe k židovskej otázke: umiernení žiadali obmedziť počet Židov vo verejnom a hospodárskom živote percentuálne (numerus clausus), kým radikálni ich chceli úplne vylúčiť. Postupne sa však obe krídla dostali v tejto oblasti na rovnakú platformu. Situáciu komplikoval svojim pasívnym postojom Jozef Tiso, ktorý nereagoval na protesty proti deportáciám a proti celkovému riešeniu židovskej otázky.
Strana bola budovaná, podobne ako štát, na autoritatívno - totalitnom princípe s prísnou centralizáciou moci v rukách predsedu - vodcu a užšieho vedenia. Vodca menoval členov vyšších i nižších straníckych štruktúr (t.j. aj na úrovni župnej, okresnej a miestnej). Členstvo v strane bolo, podobne ako členstvo v HG, dobrovoľné.
Vedúce postavenie HSĽS ako totalitnej strany v slovenskom štáte bolo zakotvené v Ústave z júla 1939 a v dvoch zákonoch o HSĽS (napr. 22.10.1942 snem odhlasoval zákon o HSĽS, na základe ktorého prijal prezident Tiso titul vodca a upevnil si pozíciu voči radikálom.)
Koncentračné strediská boli miesta (Bratislava - Patrónka, Sereď, Nováky, Poprad, Žilina), v ktorých sa sústreďovali Židia zaradení do práce a odkiaľ boli vypravovené transporty do koncentračných táborov mimo územia Slovenska. Členovia jednotiek HG, ktoré vykonávali dozor v strediskách sa často správali k Židom brutálne a snažili sa ich obrať o posledné zvyšky ľudskej dôstojnosti.
Od 11. apríla 1942 boli transporty vypravované aj priamo z okresných miest.
Numerus clausus. Obmedzenie počtu Židov v niektorých slobodných povolaniach. Dotýkalo sa to najmä advokátov, ktorých počet bol obmedzený na 4 % a smeli zastupovať len židovskú klientelu. Podobné obmedzenie sa uplatnilo aj v lekárstve či novinárstve.
Pozemková reforma. Vynútený výkup židovskej pôdy štátom, prostredníctvom Štátneho pozemkového úradu. ( Pozn.: Židia nie vzždy pôdu sami obrábali, dávali ju do prenájmu a starali sa o speňaženie poľnohospodárskych produktov.) V roku 1941 bol zrušený výkup a v roku 1942 všetky židovské poľnohospodárske nehnuteľnosti automaticky prepadli v prospech štátu.
Pracovná skupina ( Vedľajšia vláda, Nebenregierung ). Ilegálne zoskupenie vytvorené predovšetkým z členov Ústredne Židov (ÚŽ). Pomocou financií zo zahraničia sa snažili spomaliť alebo zastaviť transporty. Poskytovali obrovské úplatky osobám, ktoré priamo rozhodovali o osude Židov na Slovensku (beráter Dieter Wisliceny, Anton Vašek, Izidor Koso, velitelia koncentračných stredísk…). Tento spôsob záchrany nebol úspešný. Úspešnejšia bola len tzv. balíková akcia - ÚŽ smela posielať do Terezína polkilové balíčky potravín a otvorenú poštu. Skupina poskytovala aj finančnú pomoc pri vytváraní samostatných ozbrojených skupín v pracovných táboroch, ktoré sa zúčastnili odboja počas SNP. Medzi vedúce osobnosti patrila Gizela Fleischmannová, ktorá zrejme ako prvá poskytla informácie o tragickej situácii deportovaných slovenských Židov v Poľsku, keď listom informovala predsedu židovskej záchrannej organizácie dr. A. Silberscheina. Po prepuknutí aféry Izidora Kosu bola G. Fleischmannová na štyri mesiace uväznená v Novákoch a Ilave. V máji 1944 bola prepustená. Po vypuknutí SNP bola transportovaná do KT Auschwitz s poznámkou RU (návrat nežiadúci).
Protesty. Slovenská verejnosť sa proti spôsobu riešenia židovskej otázky ako celok vyjadrovala len veľmi opatrne. Prvé výraznejšie protesty sa objavili až po prijatí Židovského kódexu (9.9.1941), ktoré sa však nedotýkali nehumánnej podstaty zákonov, ale väčšinou len toho, že sú porušované práva Židov konvertovaných na katolícku vieru… Proti antihumánnej podstate protestoval iba Vatikán, ale slovenská vláda na to nereagovala. Pred začiatkom deportácií bol J. Tiso informovaný vojenskými hodnostármi o krutom zaobchádzaní so Židmi na okupovanom sovietskom území a od vatikánskeho Chargé d´ affaires na Slovensku Giuseppe Burzia aj o skutočnosti, že Židia sú v táboroch vyvražďovaní. J. Tiso zostal opäť pasívny. Po začiatku deportácií protesty zosilneli, ale odpor viacerých vládnych a straníckych činiteľov bol nedôsledný a neefektívny. Spočiatku protestovali najmä individuálnou formou, a navyše väčšina protestov sa dotýkala hospodárskej nepostrádateľnosti Židov pre slovenskú ekonomiku. Pri pokusoch nacistov o obnovenie transportov sa protesty verejných činiteľov zmenili na rozhodné (predseda snemu M. Sokol, guvernér Slovenskej národnej banky I. Karvaš, predseda Ústredného združenia priemyslu P. Zaťko, či ministri J. Stano, G. Medrický alebo J. Sivák.) Prvým skutočným verejným protestom proti neľudskej podstate trojročného spôsobu riešenia židovskej otázky bol pastiersky list rímsko-katolíckych biskupov, ktorý sa v marci 1943 čítal vo všetkých kostoloch.
Protižidovské nariadenia (prijaté vládou) a zákony ( prijaté Snemom SR ). Týkali sa najrôznejších oblastí hospodárskeho, sociálneho a verejného života. Napríklad: vymedzenie počtu Židov v slobodných povolaniach, vylúčenie z verejných služieb, súpis židovského majetku, povinnosť odovzdať pasy, zákaz viesť motorové vozidlo, zamedzenie voľnosti nakladať s majetkom, pozemková reforma, arizácie, povinnosť ukladať peňažnú hotovosť na vkladné knižky, vysťahovanie Židov a pod. Ich vyvrcholením bolo prijatie Židovského kódexu, ktorý patril medzi najtvrdšie protižidovské zákony v Európe.
Salzburské rokovania. Stretnutie J.Tisu, A. Macha a V. Tuku s A. Hitlerom a J. von Ribbentropom v Salzburgu v júli 1940. Nemecko počas rokovaní podstatne zasiahlo do vnútorného života a suverenity SR. Kríza vo vládnom tábore HSĽS medzi umiernenými a radikálnymi tu bola vyriešená v prospech radikálnych členov, a to rekonštrukciou vlády. Funkcie F. Ďurčanského, ktorý sa. snažil odkloniť od pronemeckého kurzu, boli rozdelené: ministrom vnútra sa stal A. Mach, ministrom zahraničia V. Tuka. Slovenský štát mal svoju hospodársku a sociálnu politiku prispôsobiť Nemecku a prijať nemeckých poradcov - beráterov.
Sionizmus. Medzinárodné hnutie orientované na návrat Židov do Palestíny a usilujúce sa o vznik nezávislého židovského štátu. Počas 1.ČSR vyvíjali na Slovensku činnosť niektoré sionistické organizácie a spolky: Hašomer Hacair, Debora, WIZO… Väčšina Židov žijúcich na Slovensku sa však k sionizmu neprikláňala, resp. neuvažovala nad touto možnosťou.
Slovenská republika (1939 - 1945) vznikla 14. 3.1939 na základe zákona o samostatnom slovenskom štáte a na jeho čele stál Msgr. Jozef Tiso. Základným heslom štátu i strany bolo „jeden boh, jeden národ, jedna strana…”. Slovenský štát mal totalitný charakter s fašistickými prvkami. Navonok zachovával základné prvky parlamentnej demokracie: existencia systému viacerých politických strán (HSĽS, Deutsche Partei, Maďarská strana na Slovensku), existencia Snemu SR a Štátnej rady, ale fakticky boli vyradené z politického života atď.
3 etapy vývinu SR:
Prvá: jeseň 1938 - leto 1940. Obdobie tzv. usmievavého Slovenska charakterizovala snaha o „liberálnejší” autoritatívny režim; formovanie „radikálneho krídla” HSĽS; koncentrácia moci do rúk vlády; prevaha „konzervatívneho - umierneného tábora” ľudákov (budovať autoritatívny režim evolučnou, postupnou cestou, bez radikálnych zásahov zvonku).
Druhá: august 1940 - august 1944.
a) obdobie po salzburských rokovaniach (1940 - 1942): fašizácia verejného života; posilnenie pozície radikálov ( Tuka, Mach…); príchod nemeckých beráterov; gradovanie antisemitskej politiky.
b) 1942 - 1944.
leto 1942 - politický pád radikálneho tábora (odchod V. Tuku z vedenia HSĽS a postu predsedu vlády) a upevnenie postavenia prezidenta J. Tisu ako Vodcu. Niektorí politici radikálneho tábora (A. Mach) prechádzajú ku konzervatívnym.
Tretia: september 1944 - apríl 1945. Slovenské úrady sa pasívne podriadili nemeckým okupačným úradom; radikálne zložky (HG) opäť v popredí; akumulácia funkcií v rukách J. Tisu.
Radikálni slovenskí politici neboli pre nacistov veľkou zárukou, že by boli schopní sami riadne spravovať štát. Nacisti potrebovali aby bol v slovenskom štáte pokoj a poriadok, aby tu mohla prebiehať plynulá výroba a zásobovanie pre Nemecko. Preto, aj napriek rekonštrukciám vlády v prospech radikálov, hlavnou oporou pre nacistov bol konzervatívny prezident Tiso, ktorý bol zároveň aj najvyšším veliteľom radikálnych HG, a ktorý ako katolícky kňaz, bol pre verejnosť prijateľnejší ako radikálni politici.
V porovnaní s ostatnými krajinami na Slovensku v tomto období bola pomerne vysoká životná úroveň (čo sa samozrejme týkalo len nežidovského obyvateľstva). Justičné a hospodárske orgány požívali značnú mieru nezávislosti - nebol vykonaný žiadny test smrti, hospodárske úrady dokázali dlhodobo presúvať peniaze, z ktorých sa neskôr financovalo SNP a pod.
Správa A. Wetzlera a R. Vrbu ( J. Lánika a W. Rosenberga ). Správa spísaná v Žiline Židmi zo Slovenska, ktorým sa v apríli 1944 podarilo utiecť z vyhladzovacieho tábora Auschwitz - Birkenau. Bola dielom niekoľkých desiatok väzňov a podávala dovtedy najdetailnejší popis mechanizmu vyvražďovania v tomto tábore. Dostala sa do rúk židovských zástupcov v Bratislave, Budapešti, československej exilovej vláde, ministerstvám zahraničia Veľkej Británie a USA. Verejnosť sa s desivým znením správy oboznámila až koncom novembra 1944(publikovaním v USA), paradoxne až v čase, keď Himmler dal pred postupujúcou sovietskou armádou rozmontovať plynové komory v KT Auschwitz - Birkenau.
Úrad propagandy. Bol súčasťou predsedníctva slovenskej vlády a v jeho vedení stál Alexander Mach. Mal usmerňovať tlač, rozhlas, umenie a výchovu v záujme slovenského štátu a jeho politických špičiek. K riešeniu židovskej otázky na Slovensku prispieval vydávaním protižidovských letákov, plagátov a vydávaním nástenných Ľudových novín. Najväčšie rozmery nadobudla protižidovská propaganda po vypuknutí SNP, keď boli Židia obviňovaní vládnou mocou zo spriahnutia sa s „boľševickými bandami” (t. j. partizánmi) a z vykonania pomsty na „dobrom slovenskom národe”.
Ústavný zákon o vysťahovaní Židov. Až takmer po dvoch mesiacoch ( 15. 5.1942 ) od prvých deportácií Židov zo Slovenska, zlegalizoval Snem SR tento akt, pričom potvrdil platnosť všetkých predchádzajúcich protižidovských opatrení a zbavil všetkých vysídlených Židov štátneho občianstva SR, a tým aj zvyškov ich majetku. Zákon však počítal s rozšírením počtu výnimiek pre Židov.
Ústredňa Židov (ÚŽ). Bola jedinou verejnoprávnou záujmovou organizáciou zastupujúcou Židov na území Slovenskej republiky a jej členmi mali byť všetci Židia. Mala sa starať o hospodárske, kultúrne a sociálne potreby Židov. Poskytovala hlavne sociálno-charitatívnu činnosť pre svojich členov, pomoc pri emigrovaní. Jej snaha o rekvalifikačné kurzy pre vyradených Židov z pracovného a verejného života skončila neúspechom. Nadriadeným orgánom ÚŽ bol Ústredný hospodársky úrad. V rámci svojich možností sa členovia ÚŽ snažili (materiálnou a sociálnou pomocou) zmierniť šok a nepriaznivé podmienky v koncentračných strediskách a táboroch na Slovensku, zabezpečovala korešpondenciu medzi deportovanými Židmi a ich príbuznými na Slovensku a pod.
Ústredný hospodársky úrad ( ÚHÚ ). Bol zriadený v septembri 1940 a podliehal priamo predsedníctvu vlády. Mal zabezpečovať riešenie židovskej otázky, najmä hospodársku likvidáciu majetku Židov a prevod ich majetku do rúk arizátorov a štátu.
Na čele ÚHÚ bol Augustín Morávek , vykonávateľ protižidovských opatrení, ktorý podnikol tri študijné cesty do Tretej ríše, kde sa inšpiroval, ako riešiť židovskú otázku. Počas jeho šéfovania sa v Úrade rozmohla korupcia a Morávek rozbehol chaotickú „veľkolepú akciu na záchranu slovenského národného majetku” - t.j. proces arizácií, ktorý mal zlepšiť postavenie árijských chudobnejších vrstiev. Jej výsledky pre slovenské hospodárstvo boli žalostné. Arizátormi boli často v podnikaní nekompetentní a nemali financie na zaplatenie dlhov židovských podnikov, ktoré prebrali a ani nezlepšili postavenie chudobných, ktorí sa nezúčastnili na tomto procese tak, ako sa predpokladalo. V júli 1942 nedobrovoľne abdikoval a ÚHÚ začalo spadať priamo pod Ministerstvo hospodárstva. Morávkov odchod, ako aj Tukov politický pád začiatkom jesene 1942, súviseli s celkovým oslabením radikálneho tábora v HSĽS.
Viedenská arbitráž. Rozhodnutie veľmocí (Nemecko, Taliansko) o odstúpení južných území Slovenska v prospech Maďarska. Udialo sa tak na základe dodatku Mníchovskej dohody, pri ktorej ČSR odstúpilo Nemecku územia s väčšinou nemeckého obyvateľstva. Slovensko naplnením tohto rozhodnutia stratilo napr. Košice, Rožňavu, Rimavskú Sobotu, Lučenec, Levice, Komárno, Nové Zámky, Štúrovo, Dunajskú Stredu. Reakciou na tento neúspech slovenskej vlády bolo zosilnenie protižidovských propagandistických akcií (Židia boli obviňovaní z tohto neúspechu) a zorganizovanie prvých deportácií Židov zo Slovenska na územia odstúpené Maďarsku.
Výnimky. Možnosť zachrániť sa pred deportovaním prostredníctvom výnimiek, ktoré udeľoval prezident (udelil asi 1000, ktoré chránili približne 4000 osôb), ministerstvá či ÚHÚ. Boli udeľované osobám potrebným pre hospodársky a verejný život SR, alebo Židom prekrsteným pred 14.3.1939 či židovským partnerom zo zmiešaných manželstiev. Celkovo ich bolo priznaných asi 15.889. Väčšinou však mali len dočasnú platnosť (po vypuknutí SNP boli hromadne odoberané) a tie, ktoré boli ponechané (najmä lekárom a pod.) neboli nacistami vždy rešpektované.
VI. pracovný prápor (1941 - 1943). Tvorili ho tri židovské roty, jedna cigánska a jedna trestanecká. Pracovný prápor patril do rezortu armády a tvorili ho odvedenci základnej vojenskej služby, ktorí mali namiesto zbraní lopaty a oblečení boli vo vyradených námorníckych uniformách Rakúsko - Uhorska. Mladí židovskí muži, ktorí boli do neho zaradení do roku 1942, sa vyhli prvým deportáciám. Prápor bol nasadený na verejné práce po celom Slovensku (stavby, kameňolomy).
Záchrancovia. Občania - Nežidia, jednotlivci, ktorí obetavo poskytovali Židom nezištnú a všestrannú pomoc, pričom sa sami vystavovali nebezpečenstvu. Označovali sa aj ako tzv. bieli Židia. V roku 1990 bolo na Slovensku asi 600 záchrancov vyznamenaných titulom Spravodlivý medzi národmi. Jednou z možností, záchrany bolo prestúpenie na katolícku či evanjelickú vieru - konvertovanie. Mnohí duchovní vystavovali falošné antedatované krstné listy alebo ukrývali Židov za múrmi kláštorov, deti v sirotincoch. Vďaka výnimkám a obetavej pomoci obyvateľstva (ukrývaním v stodolách, lesných zemľankách, zabezpečovaním potravín a pod.) sa podarilo celkovo zachrániť približne 10.tisíc Židov.
Židovská hviezda. Štít Dávidov - Magen David. Šesťcípahviezda - hexagram zložený z dvoch trojuholníkov. Od 17. storočia sa začal používať ako náboženský symbol judaizmu. Počas druhej svetovej vojny ním boli Židia v niektorých krajinách povinne označení. V slovenskom štáte bol vývoj židovského označenia nasledovný: 1941 - v Šarišsko-Zemplínskej župe žltá páska okolo ľavého ramena na vrchnom obleku, po vydaní Židovského kódexu (9. 9. 1941) všetci Židia starší ako 6 rokov museli nosiť na ľavej strane pŕs svojho odevu našitú žltú hviezdu o priemere 6 cm s belasým lemovaním, v roku 1942 už musela byť hviezda 10 - centimetrová a bez lemovania a napokon Židia, ktorí boli ponechaní vo verejnom a hospodárskom živote museli nosiť 3- centimetrovú hviezdu s nápisom HŽ (Hospodársky dôležitý Žid).
Židovské pracovné tábory. Boli určené pre Židov, ktorí boli postupne vyradení z hospodárskeho života a stratili občianske práva a majetok. Vybudované boli Novákoch, Seredi a Vyhniach. Dielne s charakterom štátnych podnikov pracovali na objednávku štátnych a verejnoprávnych podnikov. Fungovali na princípe sebestačnosti - sami si hospodárili a produkovali rôzne remeselné výrobky (odevné, stolárske, stavebné a pod.). Dosahovali veľmi dobré ekonomické výsledky a stali sa dôležitým hospodárskym činiteľom v SR. Zvláštnosťou táborov bola sociálna starostlivosť o maloleté deti, starých ľudí, chorých, keďže v nich boli vybudované aj jasle, materské škôlky, školy, nemocnice. Usporadúvali sa aj rôzne kultúrno-osvetové, športové akcie a pod. Členovia táborov (spolu do 3400 ľudí) boli teoreticky v prvej vlne deportácií ochránení pred transportovaním do vyhladzovacích táborov, čo sa však nie vždy dodržiavalo. Relatívna „sloboda” týchto Židov bola vykúpená neustálymi obavami z deportácií a prísnou izoláciou. Ústredné vedenie a dozor predstavoval vládny komisár Ministerstva vnútra Július Pečúch a na čele jednotlivých táborov boli gardistickí komisári, ich poradným a pomocným orgánom bol židovský samosprávny orgán. Tábory zanikli krátko po vypuknutí SNP. Okrem nich existovali menšie židovské pracovné strediská.
Židovský kódex. Vládne nariadenie č. 198/1941 Slov. z. o právnom postavení Židov, ktoré vyšlo 9.9.1941 podľa vzoru norimberských rasových zákonov. Pojem Žid tu bol definovaný na základe rasových kritérií, rozumela sa ním osoba, ktorá mala najmenej troch starých rodičov Židov, pričom miešanci sa považovali za Nežidov. Pôvodne bol tento pojem vymedzený vládnym nariadením z 18.4.1939 na základe náboženského princípu Kódex obsahoval 270 paragrafov, ktoré potvrdzovali dovtedajší stav protižidovského zákonodarstva a doplnili aj nové ustanovenia. Radikálne obmedzovalo ľudské a občianske práva židovských obyvateľov: zákaz manželstva medzi Židmi a Nežidmi, povinné označenie žltou hviezdou, vylúčenie z volebného práva, obmedzenie slobody osobnej, domovej a listového tajomstva, obmedzenie spolkového a zhromažďovacieho práva či tlačovej slobody, vylúčenie zo štúdia zo všetkých škôl (okrem ľudových), zákaz zamestnať Žida bez povolenia, zákaz nadobúdať vlastnícke a iné vecné práva k nehnuteľnostiam (okrem prípadu dedenia), zákaz držby obrazov, sôch, búst významných národných a štátnych dejateľov, štátnych vlajok, znakov…fotografických prístrojov, ďalekohľadov,…prenajímateľ bytu mohol do dvoch týždňov vypovedať židovských nájomníkov bez udania dôvodu atď.
Žilinská dohoda. Bola prijatá 6. 10.1938 a realizovala prechod štátnej moci do rúk ľudákov s vynúteným súhlasom väčšiny slovenských politických strán. V HSĽS sa zároveň vytvoril radikálny prúd, ktorý sa zaoberal úplným odtrhnutím Slovenska zo zväzku ČSR.
14. oddelenie Ministerstva vnútra. Usmerňovalo protižidovské opatrenia v oblasti občianskej. Vzniklo po prijatí Židovského kódexu. Organizovalo 1. etapu deportácií v roku 1942. Od apríla 1942 bol jeho novým šéfom Anton Vašek - „židovský kráľ”, ktorý si svoje bohatstvo zabezpečil vďaka úplatkom od Židov
Vypracovala: J. Hradská